Teoretickí predchodcovia: Watson, Larmor a teória vlnovodu

Ešte pred Schumannom položili matematické základy opisu šírenia elektromagnetických vĺn okolo zemegule dvaja britskí bádatelia. G. N. Watson v roku 1918 prepracoval matematiku šírenia vĺn okolo vodivej gule (Zeme) a J. Larmor prispel k teórii šírenia vĺn v priestore ohraničenom vodivými vrstvami.

Ich práce vytvorili teoretický rámec pre predstavu vlnovodu Zem–ionosféra — priestoru, v ktorom sa elektromagnetické vlny môžu šíriť a odrážať medzi vodivým povrchom Zeme a vodivou ionosférou. Tento koncept vlnovodu je nevyhnutným predpokladom pre vznik rezonancií: až v dobre definovanej dutine s vodivými stenami môžu vzniknúť stojaté vlny, a teda rezonančné módy. Schumann (#9) na tieto základy nadviazal, keď pre dutinu Zem–ionosféra odvodil konkrétnu rezonančnú podmienku.