Rozvoj výskumu 1960–2000
Po experimentálnom potvrdení v roku 1960 sa výskum Schumannovej rezonancie postupne rozvinul do samostatného odboru na pomedzí geofyziky, fyziky atmosféry a štúdia bleskov.
Po experimentálnom potvrdení v roku 1960 sa výskum Schumannovej rezonancie postupne rozvinul do samostatného odboru na pomedzí geofyziky, fyziky atmosféry a štúdia bleskov. K jeho rozvoju prispel rad bádateľov: D. D. Sentman spracoval klasické prehľady a charakteristiky javu (pozri Sentman 1995), A. P. Nickolaenko a M. Hayakawa rozvíjali teóriu aj pozorovania, G. Sátori sa zamerala na súvislosť rezonancií s globálnou bleskovou aktivitou a E. R. Williams na väzbu medzi rezonanciami a teplotou trópov.
Kľúčovým medzníkom bol rok 1992, keď E. R. Williams ukázal, že intenzita Schumannovej rezonancie úzko súvisí s teplotou tropickej troposféry, a navrhol využiť rezonanciu ako globálny tropický teplomer (global tropical thermometer). Williams 1992
Súhrnné poznatky tohto obdobia zhrnula monografia Nickolaenka a Hayakawu z roku 2002, ktorá sa stala referenčným dielom pre celý odbor. Nickolaenko Hayakawa 2002
Kľúčové slová
Zdroje
- NickolaenkoHayakawa2002Nickolaenko, A. P., & Hayakawa, M. (2002). Resonances in the Earth–Ionosphere Cavity. Kluwer Academic Publishers. — Monografie.
- Sentman1995Sentman, D. D. (1995). Schumann resonances. In H. Volland (Ed.), Handbook of Atmospheric Electrodynamics, Vol. I (s. 267–295). CRC Press. — Klasický přehled. doi:10.1201/9780203719503
- Williams1992Williams, E. R. (1992). The Schumann Resonance: A Global Tropical Thermometer. Science, 256(5060), 1184–1187. doi:10.1126/science.256.5060.1184Otvoriť zdroj