Ideálna vs. reálna stratová dutina – posun frekvencií

Kľúčový rozdiel medzi teóriou a meraním spočíva v stratách. Ideálna dutina (dokonalé vodiče) dáva módy ≈ 10,6; 18,4; 26,0; 33,5; 41,1 Hz. Reálna dutina má ionosféru s konečnou, výškovo premennou vodivosťou, takže elektromagnetická energia do hornej hranice čiastočne preniká a tam sa stráca. Tieto straty efektívne „zväčšujú“ dutinu a znižujú rezonančné frekvencie približne o 20–25 %.

Výsledkom sú pozorované frekvencie približne 7,83; 14,3; 20,8; 27,3; 33,8 Hz pre prvých päť módov Sentman 1995Nickolaenko Hayakawa 2002. Posun od ideálu k realite je teda podstatný — nejde o korekciu druhého rádu, ale o dominantný efekt, ktorý odlišuje skutočnú planetárnu rezonanciu od učebnicového výpočtu.

Fyzikálne sa posun opisuje zavedením komplexnej vlnovej konštanty: frekvencia aj útlm plynú z komplexného riešenia, v ktorom reálna časť určuje polohu čiary a imaginárna časť jej šírku (pozri #19, #23). Konkrétne hodnoty navyše kolíšu s dennou dobou, slnečnou aktivitou a stavom ionosféry.